Lobotómia patrí medzi najkontroverznejšie a najdiskutovanejšie zákroky v histórii medicíny. Tento chirurgický zákrok bol v prvej polovici 20. storočia vnímaný ako pokrokové riešenie pre duševné poruchy, no postupom času sa ukázali jeho vážne nedostatky a etické otázky. V nasledujúcom článku si priblížime vznik lobotómie, jej rozšírenie, hlavné osobnosti, prelomové prípady, ako aj jej vplyv na spoločnosť a etické dilemy, ktoré so sebou priniesla.
Počiatky lobotómie: vznik a prvé pokusy
Lobotómia, tiež známa ako leukotómia, sa začala rozvíjať na konci 19. a začiatku 20. storočia, kedy boli psychické ochorenia často považované za nevyliečiteľné. Lekári hľadali spôsoby, ako uľaviť pacientom od silných psychických ťažkostí, najmä schizofrénie a ťažkých depresií, pričom vtedajšie možnosti liečby boli veľmi obmedzené.
Prvý významný chirurgický pokus odstrániť časť mozgu na zlepšenie psychického stavu vykonal švajčiarsky lekár Gottlieb Burckhardt už v roku 1890. Jeho zákroky však boli veľmi riskantné a u pacientov viedli k vážnym komplikáciám, čo spôsobilo zdržanlivosť ďalších odborníkov voči podobným experimentom.
Skutočný prelom nastal až v 30. rokoch 20. storočia, keď portugalský neurológ Egas Moniz začal systematicky vykonávať tzv. prefrontálnu leukotómiu. Jeho snahou bolo chirurgicky narušiť prepojenia medzi čelnými lalokmi mozgu a ostatnými časťami, čím chcel zmierniť príznaky psychických porúch.
Monizove výskumy viedli k zvýšenému záujmu o tento zákrok po celej Európe i v Spojených štátoch. V roku 1949 získal Egas Moniz za objav lobotómie Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, čím sa lobotómia stala široko uznávanou metódou napriek kritike zo strany niektorých jeho súčasníkov.
Rozšírenie lobotómie v 20. storočí
Rozmach lobotómie nastal najmä v 40. a 50. rokoch minulého storočia, kedy sa zákrok stal bežnou súčasťou psychiatrickej praxe v mnohých krajinách. Jej popularitu podporovali aj nedostatok účinných liekov a spoločenský tlak na riešenie duševných chorôb.
Medzi dôležité momenty rozšírenia lobotómie patrili:
- Zavedenie tzv. transorbitálnej lobotómie Walterom Freemanom, známej aj ako "lobotómia ľadovým špicom".
- Hromadné vykonávanie zákrokov v psychiatrických liečebniach, najmä v USA, kde sa odhaduje, že medzi rokmi 1936 a 1956 bolo vykonaných viac ako 40 000 lobotómií.
- Postupné zavádzanie lobotómie aj v Európe, najmä vo Veľkej Británii, Škandinávii a ZSSR.
- Znižovanie popularity zákroku od 50. rokov v dôsledku objavenia prvých antipsychotík.
Roky | Počet vykonaných lobotómií (USA) | Hlavné krajiny rozšírenia |
---|---|---|
1936 – 1950 | ~18 000 | USA, VB, Švédsko |
1950 – 1960 | ~22 000 | USA, Nórsko, Fínsko |
1960 – 1980 | < 5000 | Izolované prípady |
V mnohých prípadoch bola lobotómia odporúčaná aj pacientom s menej závažnými poruchami, čo viedlo k nárastu kritiky zo strany verejnosti a odborníkov.
Hlavné osobnosti a prelomové prípady
Medzi najvýznamnejšie osobnosti lobotómie patria:
- Egas Moniz – portugalský neurológ, ktorý vyvinul a popularizoval prefrontálnu leukotómiu.
- Walter Freeman – americký neurológ, ktorý predstavil jednoduchší a rýchlejší spôsob transorbitálnej lobotómie.
- James W. Watts – spolupracovník Freemana, ktorý asistoval pri tisíckach lobotómií v USA.
- Rosemary Kennedy – sestra prezidenta J.F. Kennedyho, ktorej lobotómia mala tragické následky.
Prelomové a známe prípady:
- Prvý pacient Ega Moniza (1935): Úspešné zmiernenie symptómov, no aj výrazné vedľajšie účinky.
- Prvá transorbitálna lobotómia (Freeman, 1946): Rýchly zákrok bez potreby klasickej chirurgie.
- Prípad Rosemary Kennedy (1941): Trvalé postihnutie a celoživotná starostlivosť po neúspešnej lobotómii.
- Prípad Howard Dully (1960): Lobotómia vykonaná v detstve, s celoživotným psychickým i spoločenským dopadom.
Dopady lobotómie na pacientov a spoločnosť
Lobotómia zanechala hlboké stopy nielen na pacientoch, ale aj na celom zdravotníckom systéme a spoločnosti. U väčšiny pacientov došlo po zákroku k značnému zníženiu emocionálnej reakcie, často aj k strate základných kognitívnych schopností.
Mnohí pacienti po lobotómii nedokázali viesť samostatný život a vyžadovali stálu starostlivosť. Niektorí dokonca stratili schopnosť hovoriť, pohybovať sa alebo vyjadrovať emócie, čo viedlo k ich úplnej izolácii od spoločnosti.
Spoločnosť postupne začala vnímať lobotómiu ako drastické a nehumánne riešenie, najmä v súvislosti s medializovanými prípadmi, ktoré ukazovali jej negatívne dôsledky. To vyvolalo diskusiu o potrebe etických pravidiel v psychiatrickej liečbe.
S objavením nových psychofarmák v 50. a 60. rokoch záujem o lobotómiu výrazne upadol. Postupne bola v mnohých krajinách zakázaná alebo výrazne obmedzená, no jej temné dedičstvo ostáva v pamäti medicíny do dnešných dní.
Etické dilemy a kontroverzie okolo lobotómie
Lobotómia sa stala predmetom mnohých etických diskusií a kontroverzií, najmä kvôli spôsobu vykonávania a následkom na pacientoch. K tomu prispeli aj prípady, kedy boli zákroky vykonávané bez informovaného súhlasu pacientov alebo ich rodín.
Hlavné etické otázky, ktoré vyvolala lobotómia, zahŕňajú:
- Právo pacienta na informovaný súhlas a slobodné rozhodnutie o vlastnej liečbe.
- Neúplnosť a neistotu výsledkov zákroku – mnoho pacientov utrpelo vážne a trvalé poškodenia.
- Vykonávanie lobotómie na deťoch, ženách a osobách, ktoré neboli schopné samy rozhodovať.
- Využívanie lobotómie ako nástroja na potláčanie "nežiaducich" sociálnych prejavov.
Etická dilema | Charakteristika |
---|---|
Informovaný súhlas | Pacienti často nerozumeli rizikám zákroku |
Trvalé následky | Irreverzibilné poškodenia, strata osobnosti |
Zneužitie moci | Lobotómia u detí, žien, nežiaducich členov spoločnosti |
Nedostatočná kontrola | Nedostatok nezávislého dohľadu nad vykonávaním zákrokov |
Už v polovici 20. storočia začali odborníci a ľudskoprávne organizácie požadovať prísnejšie etické pravidlá pre všetky invazívne psychiatrické zákroky. Dnes je lobotómia považovaná za temnú kapitolu v dejinách medicíny a jej história slúži ako varovanie pred unáhlenými riešeniami.
Často kladené otázky a odpovede o lobotómii
❓ Čo je to lobotómia?
Lobotómia je neurochirurgický zákrok, pri ktorom sa chirurgicky narušia dráhy v čelných lalokoch mozgu s cieľom zmierniť príznaky duševných porúch.
❓ Prečo sa lobotómia stala takou populárnou?
V období pred objavením účinných psychofarmák išlo o jednu z mála dostupných možností liečby ťažkých duševných ochorení, najmä v preplnených psychiatrických ústavoch.
❓ Aké boli najčastejšie vedľajšie účinky lobotómie?
Medzi najčastejšie patrili strata iniciatívy, apatia, emočná otupenosť, poruchy reči, pohybové obmedzenia a v niektorých prípadoch smrť.
❓ Vykonáva sa lobotómia aj dnes?
V súčasnosti je lobotómia v drvivej väčšine krajín zakázaná alebo sa nevykonáva, keďže psychofarmakoterapia a iné menej invazívne metódy sú oveľa bezpečnejšie a účinnejšie.
Lobotómia predstavuje významnú, no zároveň temnú kapitolu v dejinách medicíny a psychiatrie. Jej história nám pripomína, aké dôležité je rešpektovať základné ľudské práva, etické princípy a zodpovedný vedecký prístup pri hľadaní liečby duševných porúch. Zároveň poukazuje na nutnosť permanentného kritického hodnotenia nových metód, aby sa podobné chyby v budúcnosti neopakovali.